Kategória:
Keď som zistila, že relikvie sv. Terezky Ježiškovej budú mať počas svojho putovania zastávku aj v Krivej, najskôr som to brala len tak, až neskôr, o pár dní, ma prenikol pocit vďačnosti a úžasu – aká veľká milosť! (Ani som sa neodvážila pýtať: „Prečo?“) Sv. Terezku som spoznávala od malička – vďaka životopisnej knihe, ktorú mi dala starká na čítanie. Prečítala som ho viackrát, stala sa mi veľmi blízkou. Bez váhania som si ju vybrala za birmovnú patrónku. Poznám viacero dievčat, ktoré si ju tiež zvolili a musím skonštatovať, že väčšina z nich (ak nie všetky) má k nej blízky vzťah – nevybrali si ju za patrónku len tak náhodne, ale boli osobitne oslovené jej životom a spiritualitou. Socha sv. Terezky sa nachádza aj v našom chráme nad kazateľnicou, naši predkovia mali k nej osobitnú úctu.
Počas týždňa pred jej príchodom k nám bolo cítiť atmosféru radosti. Myslela som, že je to len môj osobný pocit, ale z viacerých strán som úchytkom počula vyjadrenie: „Taká radosť, normálne cítiť radosť...“ zamýšľali sa niektorí možno aj sami pre seba. Naozaj, občas som sa tak pozastavila a zamyslela sa - čo to je, aký zvláštny pocit. Prípravy boli tiež v podobnom duchu, stále ten pokoj a radosť v ovzduší. So zbormi sme sa párkrát stretli na nácviku, ešte aj v deň jej príchodu.
Bolo to, ako keď človek čaká veľmi dobrého priateľa, ktorého dlho nevidel a už vie, že sa blíži... už vie, že je tu! Bola streda 20.1.2016 a kostol sa začal napĺňať ľuďmi už 2 hodiny pred začatím sv. omše. Prichádzali aj ctitelia blahoslavenej Sr. Zdenky a hneď ju išli „pozdraviť“. Postupne sa kostol zaplnil do posledného miestečka, ľudia boli všade. So zborom sme mali miesto na chóre, takže výhľad bol dokonalý. Keď muži v krásnych hasičských uniformách schádzali dolu kostolom, sypali sa zhora na sprievod ružové lupienky a bolo to veľmi milé, radostné, no zároveň veľmi dôstojné a vznešené... Relikvia sv. Terezky bola uložená pod sochou našej Sr. Zdenky. Dve sestry, dve Božie služobnice s rozličným osudom, avšak obidve kráčajúce malou cestou do neba. Zdalo sa mi, akoby Sr. Zdenka ukazovala na sv. Terezku, akoby nám chcela predstaviť svoju malú „učiteľku“ a na druhej strane akoby jej ruka zároveň chcela sv. Terezke ukázať na nás všetkých, ktorí sme tam, akoby chcela predstaviť každého jedného z nás a celý kraj...
Obdivovala som všetkých tých ľudí, ktorí prišli aj zo vzdialenejších dedín, dokonca som videla manželov nesúcich na rukách bábätko, aj keď už bol relatívne pokročilý večerný čas. Na bohoslužbe boli prítomní viacerí kňazi. Na konci svätej omše dostali slovo sestry Svätého kríža – poukázali na duchovné prepojenie sv. Terézie z Lisieux a bl. Zdenky Schelingovej. Citáty zo zápiskov Sr. Zdenky boli naozaj popretkávané myšlienkami sv. Terezky. Sestra Zdenka ich dokázala nielen krásne zachytiť, ale túto cestu sv. Terezky aj prežila a prešla. Naozaj mám dojem, že keď si ich dve človek predstaví spolu, na prvý pohľad vybadá ich vzájomnú podobu a blízkosť.
Po svätej omši bol priestor a čas na uctenie relikvií. Nekonečný zástup ľudí, celkom odlišných a predsa všetci mali rovnaký cieľ. A každý s tým, čo mal na srdci. Veľa z nich si zároveň uctilo aj relikvie bl. Zdenky. Niektorí prinášali ruže. Na relikviách sv. Terezky bola položená červená ruža. Nenápadný, no krásny bol moment, keď niekto z pútnikov na túto červenú ružu položil rovnako krásnu bielu ružu (spájajúcu sa so Sr. Zdenkou). Dve ružičky, každá iná a každá rovnako krásna. Obidve kvetinky žiariace na výslní milovaného Božského Slnka.
Potom nasledoval program s mládežníckym zborom – piesne chvál sa striedali s krátkymi citátmi z autobiografie sv. Terezky a reflexiami nad nimi. A napokon celonočné bdenie, poklona pri Oltárnej sviatosti spojená s modlitbami jednotlivých ružencov.
Ráno bola svätá omša ako poďakovanie za túto návštevu. A zas – ako keď odchádza milovaná priateľka, aj radosť, aj taká... povedala by som až nostalgia. Padal biely sneh... Spomenula som si na to, ako sv. Terezka opisovala deň svojej obliečky: „Už som Vám opisovala svoju záľubu v snehu? Keď som bola malá, jeho belosť ma celkom uchvacovala. Jednou z mojich najväčších radostí bolo, keď som sa ako malá prechádzala medzi poletujúcimi snehovými vločkami. ...napokon, vždy som túžila, aby v deň mojej obliečky bola príroda odetá v bielom ako ja.“ Ale večer pred obliečkou a v jej deň bolo nebo sivé, pochmúrne. ...no a po obrade sv. Terezke padol zrak na snehové vločky – celé nádvorie bolo pokryté snehom! Už mohla len zvolať: „Aká jemná pozornosť od Ježiša! Vopred splnil želanie svojej malej nevesty a daroval jej sneh!“
Sv. Terezka k nám prišla naozaj ako dar, radostná a jemná zároveň ako všetko, čím túžila byť – ako Ježišova nevesta, kvetinka Panny Márie, apoštolka, bojovníčka, učiteľka, misionárka... A najmä ako tá, ktorá chce prežívať svoje nebo konaním dobra na zemi.
autorka článku: Katarína Sersenová
